Dnes je 18.07.2019

Denník aký tu ešte nebol, kniha o smiechu aj napriek zúfalstvu v podaní zamestnanca

Zúfalstvo, ale aj humorné situácie. Neraz išlo doslova o hubu. Denník nasr... zúfalého zamestnanca je zaujímavým čítaním o dianí v jednej slovenskej firme. Prinášame rozhovor s autorom.

Na slovenskom knižnom trhu vyšla nová kniha s názvom Denník nasr... zúfalého zamestnanca, ktorý z pohľadu bežného zamestnanca opisuje situáciu v jednej na Slovensku známej firme. Autor denníka opisuje svoje zážitky zo svojho pracovného prostredia, ktoré sú pospájané aj so zážitkami iných kolegov.

Reálne a skutočné udalosti, problémy a dni hovoria najmä o troch ľuďoch, ktorí sú ústrednými postavami celého denníka. Okolo nich sa krúti vyhrotený dej a nezhody na pracovisku. V mnohých problémoch sa pritom nepochybne nájdu mnohí z nás. V nejednej situácii a spôsobe ako ju vedenie rieši či nerieši, sa príbeh hodí na veľa pracovísk. Skutočný názov spoločnosti a jej pôsobenie autor zamaskoval, aby nespôsobil ďalší kolotoč udalostí o ktoré po svojej výpovedi nestojí.

Denník nasr... zúfalého zamestnanca vyšiel zatiaľ ako e - kniha. Na svojich stranách neprináša nudné pracovné dni, ale nájdete v nej aj momenty v ktorých išlo doslova o hubu. Porozprávali sme sa autorom knihy:

Rozhodli ste sa napísať túto knihu, toto rozhodnutie muselo prísť zrejme po veľkej frustrácii, hlavný teror robili traja ľudia v dôležitej pozícii?

Viete, celý denník vznikal už počas práce. Len pani Jašková vychádzala z pamätí piatich rôznych kolegov. Jej prvé stránky som začal písať v čase, keď už bol dobre rozbehnutý denník o kolegovi Gunárovi. Kolegovia z iných pracovísk totiž neverili, čo sa u nás nedeje a toto sa tak stalo nástrojom, ako boli informovaní. Občas som získal pocit, že je správne, že situácie zaznamenávam. Čítajúci kolegovia totiž mali viac pochopenia na to, čo sa vlastne na niektorých oddeleniach odohráva. Dokonca nápad chválili. Svojho času bol zámer spísať niečo podobné na viacerých oddeleniach a na konci roka to poslať všetkým do emailových schránok vrátane vedenia. Myslím, že by viacerí sedeli vo väzení dodnes. Frustrácia bola tak pravidelná v dostatočných dávkach, že si ju už ani neuvedomujete. Písať denník znamenalo odventilovať sa. O dvoch sa dá povedať, že sa postavili do pozície vedenia, kým tretí kolega nebol vedúcou pozíciou.

Spomínaní traja "neohrození" nemali nad sebou ešte svojich ďalších nadriadených, ktorí by trochu usmernili?

Žiaľ nie. Kolegovia, ktorí sú hlavnými postavami vo svojich častiach denníka, prišli z rozhodnutia najvyššieho vedenia. Čo na tom, že sa obišli bežné pravidlá, akási logika či slušnosť. Ale ostatne, nič nové. Niekde pomohli známosti, inde prekvapenie z rázneho prístupu. Z tej jeho bojovnosti sa neskôr vykľulo neprirodzené vymýšľanie a herectvo.

Vzoprelo sa vedeniu viac ľudí a otvorenejšie, alebo išlo len o tichý odpor?

O tichý odpor ide na Slovensku v mnohých firmách. Mnoho bývalých zamestnancov sa vzájomne navštevuje a spomína. Presnejšie porovnávame, ako naozaj veci nefungovali. Tam, kde každý z nás je dnes, je totiž všetko inak. Stretávame sa aj s tým, že nám súčasní kolegovia neveria, že sme prišli z tak známej spoločnosti naučení, že v práci môže byť skrátka nenávisť a hlúposť bežnou súčasťou dňa. Azda celé Slovensko videlo vystúpenie pani starostky z východného Slovenska. Predstavte si, že v takýchto nelogických podmienkach pracuje mnoho ľudí. Vo firme, ktorá bola príležitosťou na záznam denníka, som strávil dlhé roky. Fluktuácia zamestnancov je tam pomerne vysoká aj dnes. Mnohých stálych tam drží láska k profesii a k tomu, čo vybudovali. Iní si uvedomili, že nervy majú len jedny. Tí ďalší si potykali so správnymi osobami. Tichý odpor bol aj preto, že nie vždy bolo jasné, komu veriť. A tiež pravidlo dvojakého metra nebolo zárukou, že jeden deň platí to isté, čo druhý, nieto pri jednom človeku a druhom v rovnaký deň.

Hovoríte o tom, že neuvádzate Vaše pravé meno, je pravé aspoň krstné meno?

Nuž, akoby som to... je v tom taká malá prešmyčka. :-)

Čo na Vašu knihu a nápad písať o tom hovorí rodina, okolie?

Okolie si ju žiadalo už pred štyrmi rokmi. Žiaľ z lásky k aktuálnemu zamestnaniu, k rodine a k svojim koníčkom som si nenašiel čas opäť sa vŕtať v tom, čo mi bolo nepríjemné. Nakoniec som zistil, že po rokoch je to celkom zábava a na príbehoch sa dnes viem aj zasmiať. Vtedy mi do smiechu nebolo. Rodina poznala pozadie práce aj dôvody odchodu, no nemám vo svojom okolí ľudí, ktorí prečítajú viac ako leták zo supermarketu. Škoda.

Myslíte, že spomenutí ľudia majú tušenie, že táto kniha je o nich a tušia kto ju písal?

O tom, že táto kniha existuje, vie približne 20 kolegov. Ak sa niektorá z negatívnych postáv spoznala, možno je na čase, aby sa pokúsila zmeniť. Nič nelegálne som však nespravil, hoci niektorí z blízkych kolegov sa báli, čo mi môže hroziť. V normálnom právnom štáte mi hroziť nemá čo. Na druhej strane si spomeniem, ako fungovali na pracovisku nariadenia a zákony a je pokojne možné, že už teraz niekto pripravuje exemplárnu žalobu na poškodenie dobrého mena, hoci firmu nikde nemenujem.

Táto kniha vyšla zatiaľ v elektronickej podobe, plánujete aj klasickú papierovú podobu knihy?

Knižný trh je presýtený a ja sám to vidím na vydavateľstvách. Za dva roky mi reálne odpísalo jediné a aj to len informáciu o tom, že sú plní a nič nemôžu prijať. Trochu nešťastné je, že po odoslaní knihy do vydavateľstva nechcete posielať inému a tak čakáte na verdikt a záujem. Keď vám neodpovie ani za tri mesiace, chcete mať istotu, že môžete knihu poslať ďalej a musíte sa vybojovať si odpoveď, alebo aspoň dúfať. Netúžil som zamestnávať všetky vydavateľstvá čítaním rukopisu naraz. Nemám žiaľ ani jednu reálnu odpoveď z vydavateľstva, no prípadný záujemca s podobným portfóliom bude vždy vítaný.

Spomínate, že v čase písania knihy išlo párkrát o život, alebo aspoň o hubu, treba to chápať doslovne? Prípadne viete to viac vysvetliť?

Predstavte si človeka, ktorý sa kýva dopredu a dozadu, mrmle si pod nosom nadávky, vydáva podivné zvuky a občas mu ruka vystrelí pred seba. Človeka, ktorý nevníma svoje okolie, má zvláštny pohľad a pri hádke sám so sebou dokáže zhodiť veci z vlastného stola. Keď takýto človek otočí hlavu ako bábika z filmu SAW pomaly smerom k vám a povie niektorú z hlášok uvedených aj v knihe, na chrbte vám vybehne aj niečo iné, ako husia koža. Niekedy ľutujem, že nie je súčasťou denníka mnoho príbehov, ktoré zažil kolega oproti, kým som bol na obedných prestávkach.  A ak sa pýtate, či také situácie boli, tak boli. Síce sa začínali aj končili diplomaticky slovami, no husté napätie vo vzduchu bolo ako zápalná šnúra.

Ste v kontakte s bývalými kolegami, ktorí stále pracujú v dotknutej firme a ak áno, je to tam stále také zlé?

S niektorými sme stále v kontakte. Niektorí sú ľudia na kľúčových miestach. V pár prípadoch takí, ktorých si vedenie nedovolí vyštvať jednoducho preto, lebo by to firmu položilo.

Prezradíte nejakú top absurditu a absurdnú situáciu, ktoré máte v tej firme zažité?

Pustite naraz 100 ľudí k turniketu a čo sa stane? Neprejde ani jeden. Ťažko sa mi vyberá taká topka, v ktorej by sa nedala spoznať konkrétna spoločnosť, či dokonca následky, ktoré videla aj verejnosť. Absurdnosť bola kolegyňa, ktorá má "vysokú školu počítačov", no bude sa s vami hádať, že nič také ako "minimalizovať okno" neexistuje. Alebo porušenie pracovnej disciplíny, pokiaľ zostanete dlhšie po práci, aby ste pomohli inému kolegovi. Buzerácia za minútu meškania aj napriek tomu, že po práci si musíte nadrobiť 4 hodiny nadčas, ktorý nebol preplatený. Absurditou bolo aj to, že príjem ľudí na konkrétne pozície vyžadoval prísne podmienky, skúsenosti a prax. Na krátko sa tieto pravidlá "vypli", keď sa prijímal zať nemenovaného vedúceho a opäť zapli, keď si sadol na svoju novú stoličku. Bolo to ako postaviť základy domu z piesku. Predstavte si to množstvo kolegov, ktoré podopiera múry rúcajúceho sa domu, len aby celkom nespadol niekomu na hlavu.

Koľko ste v danej firme vydržal pracovať?

Bez pár rokov celé desaťročie.

Prácu ste už zmenili, je to už momentálne lepšie?

Ako som načrtol, každý jeden, kto odišiel, pochopil, že tam vonku je celkom iný svet. Najmä tí, pre koho bolo po škole práve toto prvé zamestnanie, alebo sa presunul z inej pozície priamo na centrálu. Každý porovnáva a je až neuveriteľné, ako rozdielne sú prostredia tam a inde. Na prstoch oboch rúk napočítam ľudí, ktorí prišli o súkromný život. Viem o človeku, čo vysadol do auta aj o druhej ráno bez rozdielu či šlo o pondelok alebo sobotu, aby mohol potvrdiť a odoslať potrebné papiere, no aj tak ho čakal problém, ak náhodou ráno meškal 5 minút do práce. Azda každý po zmene práce začal chodiť s radosťou do práce. Aj ja musím priznať, že som z tých, čo si vážia aktuálnu prácu, pretože môžu porovnávať. Ak nemáte s čím porovnať, neviete čo máte.

E - knihu Denník nasr... zúfalého zamestnanca si môžete kúpiť priamo v kníhkupectve Martinus na tomto odkaze.

Čítajte aj:

Čo najviac ohrozuje podnikateľov?

 

 

foto ilustračné

-Miroslav Vavra-
20. 01. 2019


comments powered by Disqus